Riga - Naujoji Akmené (8.deň)

Štát:
Lotyšsko
Ohodnotenie:

40 km vlakom a 90 km na bicykli a ani nevieme ako už sme v Litve. Okolitá krajina už nie je len rovina, cesta sa aj začala mierne vlniť ale vietor nás neopúšťal. Stanovanie na záhradke a na druhý deň vyberanie kliešťov. Len tak ďalej. :)

Na turistických informáciach sme zistili, že tak ako do Rigy aj z Rigy sa je pre cyklistu ťažké dostať. Z Rigy do Jelgavy, kam sme mali namierené to je 40 km po diaľnici. S bicyklom na diaľnici si Lotyši nelámu hlavu, je to celkom bežné ale my sme nemali chuť šliapať 40 km vo výpare áut. Rozhodli sme sa prejsť tento kus vlakom. Vlak z Rigy do Jelgavy chodí každú hodinu a pol a cesta trvá 50 minút. Cena za dve osoby plus dva bicykle = 5,46 Eur (leto 2012). Dnes, keďže sme si to trochu skrátili vlakom sme sa chceli dostať až za hranice Lotyšska. Prvotný plán ísť na juh do mesta Šiauliai sme zmenili a rozhodli sme sa ísť krížom, kratšou cestou až k pobrežiu. Dôvodom bola rovná priamka na našej mapke znázorňujúca 53 km po hlavnej ceste. Po skúsenosti s Via Baltica sme radšej od tohto plánu ustúpili. Na juhu Lotyšska je veľmi úrodná pôda a tak všade kam sme dovideli boli samé polia a na nich kŕdle bocianov. Neskutočne veľa bocianov. Cesta bola dosť rozbitá ale boli sme radi, že je to asfalt. V našom bedekri sa uvádza, že cesty 2. triedy (na mape značené žltou alebo bielou) môžu byť aj bez asfaltového povrchu, pokryté iba štrkom. S takouto cestou sme sa už stretli v Estónsku ale rýchlo sme z nej ušli. Dnes nás takáto cesta prekvapila 6 km pred Litovskými hranicami.
Za posledným Lotyšským mestom Augstkalne asfalt skončil a až po prejdení hraníc sa opäť objavil. Lotyši asi nepovažovali za potrebné mať asfalt až k hraniciam. Tak ako juh Lotyšska tak aj sever Litvy je zameraný na poľnohospodárstvo a cesta prechádzala od jedného poľa k druhému. Krajina sa začala mierne vlniť, také nezvičajné po toľkej rovine. Cesta v Litve bola super upravená, bez dier, či výmoľov, chodilo tu minimum áut. Pravé litovské lazy. Najhorší bol ako inak portivietor. Ten teraz naberal na sile keďže ho na poli nemalo, čo spomaliť. A tak sme opať bojovali o každý kilometer (teda hlavne ja:). Cesta v protivetre je akoby ste vkuse šli do kopca ibaže koniec toho kopca je v nedohľadne. Od hraníc sme prešli necelých 30 km a ukončili to v meste Naujoji Akmené. Je to priemyselné mesto, kde vačšina ľudí pracuje v miestnej cementárni. Ľudia nám tu neboli vobec sympatickí a tak sme sa trochu obávali, kde si rozložíme stan. Široko ďaleko nebol žiadny kemp. Nakoniec sme si vyhliadli jednu neoplotenú záhradku pri starom dome, kde sme sa rozhodli prehovoriť majiteľa. Vonku bol jeho sused, ktorý sa nám hneď prihovoril. Síce nevedel dobre po anglicky ale skúšal to na nás po španielsky. Vyzeral trochu šialene, vkuse sa smial, nechcel veriť, že si tu chceme rozložiť stan. Na druhej strane nám veľmi pomohol lebo majiteľ záhradky bol starší pán, ktorý nevedel vôbec po anglicky, po rusky vedel ale to zas mi negavarime. Celé toto stretnutie vyzeralo trochu ako z hororového filmu: mesto plné zvláštnych ľudí pracujúcich v starej cementárni, starý, zvráskavený pán o paličke bývajúci v ošarpanom dome, jeho šialený sused, ktorý sa vkuse smial a my nevinní okoloidúci cyklisti, ktorý iba hľadajú miesto na spanie. Ideálny scenár :). No našťastie moje hororové predstavy sa nenaplnili aj keď nemožem povedať, že som mala kľudný spánok.