Cinque Terre (6.deň)

Štát:
Taliansko
Autor:
dominika.zv
Ohodnotenie:

Národný park Cinque Terre skrýva v sebe neopakovateľnú atmosféru, ktorá sa dá naozaj vychutnať len po vlastných. Preto dnešný deň je bez bicyklov ale nie že by bol menej náročný. Práve naopak, po dnešnom dni som mala takú svalovku akú som nemala ani zo 120 km na bicykli cez kopce.

Národný park Cinque Terre, zapísaný aj do UNESCO, sa rozprestiera pozdĺž 15 kilometrov dlhého pobrežia od mesta Levanto po La Speziu. Celé územie národného parku charakterizuje harmonické súžitie človeka s prírodou. Strmé, skalnaté ale slnečné svahy človek využil a pretvoril ich na unikátne terasovité vinice.

Takisto 5 dediniek s domami postavenými tesne vedľa seba človek akoby prilepil na skalnaté pobrežie. Až do začiatku 20.storočia sa do dediniek nedalo inak dostať ako po mori alebo neupravenými cestami vedúcimi po strmých svahoch. Zlé príjazdové možnosti doteraz chránia národný park pred masovou turistikou aj keď na môj vkus aj teraz už tých turistov bolo príliš veľa. Prejsť Cinque Terre autom je stále náročné a to už nehovorím o bicykloch! Keď sme sa na nápad navštíviť týchto 5 dediniek bicyklom opýtali na turistických informáciách, tak na nás milá Talianka za pultom vypleštila oči s výkrikom: „Are you crazy guys?“. Dnes sú dedinky prepojené aj železničnou traťou a preto najlepšie ako prejsť celý národný park je kombináciu vlaku a vlastných nôh. Z prvej dedinky Monterosso do poslednej Riomaggiore je to zhruba 5 hodín peši popri pobreží. V každých turistických informáciách vám dajú mapku, kde sú zaznačené všetky turistické trasy. Najčastejším východzím bodom je Levanto, ktoré je od Monterossa vzdialené asi 5 km vlakom. Vstup do národného parku stojí 5 eur. Najlepšie je ale kúpiť si lístok, ktorý zahŕňa aj presuny vlakom a stojí 10 eur. Je to výhodné pretože môžete kedykoľvek, ak už nebudete ďalej vládať pešo, nastúpiť alebo vystúpiť a takto prejsť do ďalšej dedinky. Vlaky tu chodia celkom často ale niektoré nestoja vo všetkých dedinkách iba presvištia stanicou a pokračujú do La Spezie. Na každej stanici ale máte rozpis vlakov takže nie je ťažké si pozrieť kedy a kadiaľ ide.

My sme si kúpili jednosmerný lístok do poslednej dedinky Riomaggiore a odtiaľ sme plánovali prejsť pešo nielen do Monterossa ale až do Levanta. V Riomaggiore, napriek tomu, že sme tam boli už o desiatej ráno, bolo plno turistov. Mestečko to je ale čarovné. Dominantou mesta je gotický kostol San Giovanni Battista, ktorý vznikol okolo roku 1340. Určite nevynechajte aj návštevu maličkého prístavu, ktorý sa nachádza hneď pod stanicou. Z Riomaggiore vedie kilometer dlhý chodník nazvaný Via dell Amore do ďaľšej dediny Manaroly. Chodník je vytesaný do skál ale je vydláždení, bez väčších prevýšení. Tým pádom tu je aj množstvo turistov a romantickú prechádzku tu nečakajte. Do Manaroly prídete pomalším krokom maximálne za 20 minút. Manarola vyzerá navlas rovnako ako predchádzajúce Riomaggiore. Úzke uličky s domami s farebnými fasádami, ktoré sú vtesnané do malého priestoru, obkolesené strmými svahmi. Nad Manarolou už vidno prvé terasovité vinice. Okrem iného sa tu vyrába aj špeciálne víno Sciacchetra.Zaujímavosťou je, že sa vyrába zo sušených hrozien zozbieraných nie skôr ako 1. Novembra. Tento jedinečný typ vína má sladkú chuť ale aj vyšší podiel alkoholu. Najrýchlejšia a najmenej namáhavá cesta ako prejsť od prvej dedinky k poslednej je ísť trasou číslo 2 (Sentiero Azzuro) popri pobreží. Bohužiaľ alebo našťastie úsek z Manaroly do Corniglie bol uzavretý a tak nám neostávalo nič iné len ísť chodníkom č.6, ktorý ale vedie po vrchoch kopcov. Je to síce oveľa viac fyzicky náročné (niekedy vystúpate až do výšky 360 m.n.m.)ale nádherný zážitok. Chodník, zo začiatku sú to len strmé kamenné schody, vedú cez terasovité vinice odkiaľ máte nádherné výhľady na more a dedinky pod vami. Je tu aj o poznanie menej turistov! Čo nás zarazilo, boli „turisti“, ktorí sa rozhodli absolvovať túto trasu v šľapkách, niektorí dokonca aj v žabkách. Nakoniec sme asi po necelých dvoch hodinách šliapania zišli opäť do ďalšej dedinky – Corniglie. Tá ale neleží priamo u mora ale na 100 metrov vysokom skalnom brale. Ak do Corniglie prídete vlakom bude vás čakať 377 schodov, ktoré musíte vystúpať a dovedú vás do centra mesta. Tak ako v každej z dediniek aj tu nájdete zachovalý gotický kostol zo 14. Storočia. V meste bolo asi najmenej turistov. Či to už bolo tým, že bola siesta alebo niečím iným, neviem. Mestečko bolo pokojné a my sme si tu pochutnali na výborných domácich obložených focacciach – talianskej špecialite. Úsek z Corniglie do Vernazzi sme už opäť šli po trase č. 2. Cesta nás dosť vyčerpala. Síce sme už nemuseli stúpať toľko do kopca ale znovu sa tu tvorili zástupy turistov – „šľapkáčov“. A už ani výhľady neboli také pekné. Dominantou Vernazzi je guľatá kamenná veža vyrastajúca zo skaly. Malé námestie s gotickým kostolom sa nachádza priamo pri prístave. Z Vernazzi sme sa rozhodli odviesť vlakom do Monterossa, pretože sme si ešte chceli nechať sily na posledný úsek až do Levanta. V Monterosse sme sa dlho nezdržiavali. Je to už väčšie mesto, ktoré má ako jediné aj pláž. K cípu Punta Mesco sme prišli asi tak za 45 minút. Odtiaľto bol nádherný pohľad na všetkých 5 dediniek nacapených na strmých svahoch. Výhľad to bol jedinečný ale my sme mali pred sebou ešte dve tretiny cesty. Za celé dve a pol hodiny, kým sme prišli až do Levanta sme stretli len pár turistov. Chodník viedol pozdĺž kopca väčšinou ale cez les. Určite sa asi viac oplatí prejsť z Vernazzi do Monterossa peši a potom už ísť vlakom do Levanta. Do kempu sme prišli až o pol ôsmej večer ale nedalo nám a ešte sme sa išli vykúpať do večerného mora, ktoré bolo prekvapujúco pokojné a aj teplé.