India - Dílli, Radžastán

Keď sa sen stal skutočnosťou a mňa vybrali na dvojtýždňovú stáž na univerzitu v New Dilí. Ale pekne poporiadku. Neviem ako vy ale ja minimálne raz za rok dostanem silný pocit utiecť z našej síce nádhernej ale „zaprdenej“ strednej Európy. Človek sa potrebuje odtrhnúť od reality a trochu vycestovať zo svojej zóny pohodlia, aby načerpal inšpiráciu, silu na bežný život. A tak som sa s malou dušičkou ale veľkým odhodlaním prihlásila na štipendium ponúkané indickou univerzitou na kultúrno-poznávaciu stáž. Program vyzeral nádejne, hodiny jógy, ayurvedy, indickej kultúry, ekonomiky, návšteva indickej spoločnosti a k tomu 2 krát výlet do Díli a návšteva Taj Mahal. No neprihlásili by ste sa? Už len napísať motivačný list, životopis, odporúčania od profesorov (aj tie som si písala sama), vybaviť si cestovné poistenie, mať dobrý priemer, overiť výpis známok od indického veľvyslanectva a ste jednou nohou v Indii. Tú druhú tam dostanete, keď vás vyberú. Všetky moje prípravy prebiehali hladko, až kým som neokúsila prvýkrát byrokratické naťahovačky po českých úradoch. Ale o tom inokedy :).  Všetko nakoniec dopadlo na výbornú a ja som sa ocitla vo výbere 20 zahraničných študentov, ktorí dostali spomínané štipendium.

Moja cesta, vtedy som ešte plánovala ostať v Indii len 2 týždne počas trvania programu, začala v Dillí na univerzite. To bola tá menej zaujímavá časť celého pobytu. Počas dvoch týždňov strávených na univerzite som mala pocit, že som videla Dillí ale nie Indiu a keďže pár ľudí ešte ostávalo cestovať, rozhodla som sa aj ja. Zmenila som si dátum odletu a nechala všetky obavy z nepripravenosti za sebou, nebol na to čas a však najlepšie akcie bývajú tie spontánne :). Tretí týždeň sme teda v pätici cestovali po Radžastane – púštnom štáte Indie s nádhernými maharádžovskými palácmi, pevnosťami  a chrámami. Tento týždeň bol oveľa viac naplnený poznávaním kultúry ako celý kultúrno-poznávací program na univerzite. A tak vám môžem sprostredkovať pár tipov ohľadom cestovania v Indii a Radžastane.

Doprava:

Autorikša ("tuktuk")
Presuny tuktukom sú pre nás západných veľkým zážitkom. Niekedy by ste boli radšej nevidieť cestu pred vami. Indické cesty sú jeden veľký chaos, ktorý ale celkom dobre funguje bez väčších kolízií. Medzery, do ktorých sa autorikša dokáže vtesnať sú niekedy dych berúce. Keď už ale nastúpite do tohto na prvý pohľad samovražedného dopravného prostriedku, musíte veriť vodičovi, ktorého ste si vybrali. Nevadí, že nemá vodičský preukaz a ledva vám rozumel, kam chcete ísť. Na tých niekoľko minút presunu ste mu odovzdali svoju osobu a musíte veriť, že vie, čo robí, aj keď vy máte pocit, že ani len netuší.
Čím viac krát pôjdete týmto mini autom, tým viac budete chápať dopravný poriadok. Zabáčaš trúbiš, predbiehaš trúbiš, chceš pozdraviť kamoša trúbiš, chodci na ceste trúbiš. Jednoducho „horn please!“ je jediné pravidlo, bez ktorého by to nešlo. Niektorí vodiči vedia len pár slov po anglicky, radšej si vyberajte mladých, s ktorými je lepší dohovor. Niektorí sú veľmi milí  a cestou vám dajú aj vyskúšať si riadenie alebo vám pustia indický pop na plné pecky a do toho začnú spievať. Nech sa páči, indická kultúra v priamom prenose.
A nezabúdajte dohodnúť sa na cene vždy pred nástupom! Ak sa vám zdá cena príliš vysoká, jednoducho choďte k inému vodičovi. Väčšinou budete mať z čoho vyberať.
Tuk tuk má skoro neobmedzenú kapacitu. Indov sa tam zmestí aj 6,7 nás bielych vezme max 4, 5 ale to je skôr vynimka a len keď ste menšieho vzratu :). Nie je to najpohodlnejšie - traja vzadu a dvaja s vodičom vpredu, odkiaľ vám trčí do cesty ruka, noha a ste radi, že odtiaľ nevypadnete. Odporúčam len na krátke vzdialenosti a pri potrebe zníženia nákladov na minimum.

Autobusy
Autobusy nie sú zrovna pohodlnou variantou cestovania vzhľadom k nie príliš dobrému stavu vozovky. Ale čo si budeme namýšlať, cesty po tohtoročnej zime u nás na Slovensku boli vo veľmi podobnom stave.  Pri cestovaní Radžastanom sme skúsili verejnú dopravu. 5 hodín v preplnenom hrkotajúcom autobuse brázdiacom radžastánsku polopúšť bolo zaujímavých, pričom nechýbal zážitok v podobe ľudí cestujúcich na streche autobusu. Keď sme cestovali autobusom nejakej cestovnej agentúry komfort nebol o nič lepší, ale aspoň sme nemali toľko spolucestujúcich a nechutného kontrolóra lístkov, ktorý zakaždým keď sa dostal ku nám vydával zo sebe veľmi chlípne zvuky. Tretia cesta autobusom bola úplne najlepšia. Šli sme na noc z mesta Jaipur do Pushkar a to lôžkovým autobusom s postelami. Sama som si to nevedela poriadne predstaviť a tak môj chabý nákras môžete vidieť na obrázku:). Normálne sme sa aj celkom vyspali.

Vlaky
Cestovať vlakom v Indii je výhodne pri zohľadnení pomeru kritérií cena – kvalita. Lístky na vlak si môžete kúpiť do rôznych tried. 1AC, 2AC, 3AC,AC chair car a sleeper class.
1AC,2AC,3AC – sú to klimatizované vozne prvej, druhej a tretej triedy, líšia sa najmä cenou a počtom lôžok v kabíne.
AC Chair car – klimatizovaný vozeň, podobný našim v Európe, kde sedíte vedľa seba ako v autobuse. My sme takto išli na trase Dillí - Jaipur a veľmi sme si chválili. Vlak meškal len minimálne, bol čistý a dokonca by som povedala, že WC bolo čistejšie ako v niektorých našich vlakoch! Cenovo to vychádza prijateľnejšie ako vyššie triedy. Je vhodný skôr na menšie vzdialenosti, na spanie to zrovna pohodlné nie je.
Sleeper class – najnižšia trieda bez klimatizácie. Cestuje ňou väčšina Indov. Ja som bohužiaľ nemala možnosť vyskúšať si toto cestovanie ale kamarátky, ktoré takto cestovali z Udaipur do Dillí mi napísali: „Our train is like metal can, it is hot as hell, next to us is indian familly but it is ok, we´ll survive:).".   Musím podotknúť, že vonku bolo vtedy minimálne 30 stupňov. Cesta, že nebola až taká hrozná pretože mali lôžka na vrchu. Tí, čo boli na spodu mali smolu lebo, ľudia, čo nastupovali počas noci si im v kľude na posteľ sadali. Nevyspali sa ani trochu ale nebezpečné to nebolo.
Sleeper class je najlacnejšou variantou, za 10 hodinovú cestu z Udaipur do Dilí zaplatíte ani nie 300 rupii. Ak chcete radšej vyššiu triedu musíte si lístky zarezervovať dopredu, čím skôr tým lepšie (aj 3 týždne dopredu), lebo sa môže stať, že ostane miesto len v sleeper class ak vôbec. Cez internet si môžete kúpiť lístky cez stránku www.cleartrip.com alebo www.makemytrip.com.

Lietadlo
Cestovanie lietadlom v Indii je na naše pomery relatívne lacné. Služby sú kvalitné, letela som spoločnosťou Spice jet. Letenku som si kupovala cez makemytrip.com. Stalo sa mi ale jedno nedorozumenie a prvú letenku som si kúpila opačným smerom. A to som si myslela, že pred potvrdením a zaplatením som si všetky informácie pozorne skontrolovala. Keď som to zistila, letenku som hneď stornovala za samozrejme storno poplatok ale časť peňazí mi bez problémov vrátili na účet. Keď som si kupovala letenku novú zistila som, že občas cez tieto rezervačné portály vám to vyhľadá opačné spojenie ako ste si zadali a je ľahké to prehliadnuť. Preto radšej kontrolujte aj viackrát, pred každým potvrdením. Možno to bola len moja blbosť ale kamarátka si takto letenku kupovala so mnou a stalo sa jej to isté!

Ubytovanie
Nechcem tu robiť reklamu, ale myslím, že bez sprievodcu Lonely Planet by sme mali problém nájsť relatívne slušné a lacné ubytovanie. Ku každému mestu tam nájdete niekoľko odporúčaných hotelov, hostelov guest house v rôznych cenových kategóriách. Ceny ubytovania boli približne podobné ako uvádza kniha ale všetko záleží od typu izby. Ubytovanie sme nemali zarezervované, všetko sme riešili počas cesty. Žiadne ubytko sme si nezabezpečovali skôr ako deň, dva dopredu. Asi najjednoduchšia komunikácia je cez mobil. Stačí zavolať a zabookovať si izbu ale opäť je potrebné dohodnúť sa na cene! Aby ste potom náhodou po príchode neboli prekvapení. Ak nemáte indickú sim kartu a roamingové volania sú drahé ubytovanie si nájdete aj hneď pri príchode do mesta. Na stanici sa na vás vrhnú vodiči tuktukov, ktorí vás zavedú do hotelov, kde majú síce províziu ale väčšinou potom nemusíte platiť vodičovi za presun. Ďalšia možnosť je, že sa jednoducho necháte zaviesť do centra a ubytovanie si nájdete po vlastných.

Pár postrehov:

Prechádzanie cez cestu
Prechody pre chodcov v Indii takmer neexistujú a taktiež skoro vôbec neuvidíte ani semafóry. V Dillí ich bolo pár a nie vždy ich všetci rešpektovali a tak to tu chodci majú ťažké. Ak chcete prejsť na druhú stranu cesty, musíte vycítiť ten správny moment, prežehnať sa a vyraziť s vystretou rukou proti rútiacej sa premávke. Niekedy som si pripadala ako superžena, najmä  keď ani nie meter predo mnou zastal autobus. Autobusy a kamióny radšej nepokúšajte, predsa sú to väčšie zvery. :)

Telefonovanie
Indom vôbec neprekáža, že počas rozhovoru s vami zdvihnú telefón a len veľmi málo krát sa vám za to ospravedlnia. Keď sme mali na univerzite „uvítací ceremoniál“ v konferenčnej miestnosti , kde sme boli my a niekoľko najvyšších šéfov (nemôžem povedať, že dekanov, jeden vyzeral ako Psy z Gagnam Style) tak nikomu nevadilo, že hlavný „šéf“ zdvihol telefón aj napriek tomu, že jeden z nás študentov sa práve predstavoval. Ostatní organizátori tohto programu tu boli tiež ale tí pobehovali z miestnosti von a dnu, pričom dvere neskutočne vŕzgali. Aj keď to mala byť v podstate oficiálna ceremónia nevyzeralo to nijak inak než na trhovisku.

Indický súhlas
Indovia pri vyjadrovaní súhlasu nekývu hlavou spredu dozadu ale zboka nabok. V našej západnej kultúre tento pohyb skôr znamená možno ako áno. V podstate vo väčšine prípadoch to aj možno je, keďže Indické áno nikdy nie je 100%né. Indovia jednoducho nevedia povedať priamo nie a tak vám radšej zakyvkajú hlavou aby boli všetci spokojní  a vy ostanete v neistote.

Odpadky
Bordel je všade kam sa pozriete. Najhoršie to ale je vo väčších mestách (nad 5 miliónov obyvateľov). Indovia nemajú absolútne žiadny waste management. Počas celej cesty som nevidela ani jedno smetiarske auto a tých smetných košov bolo tiež len pár. Zo začiatku sme nechceli prispievať k znečisťovaniu ale, keď sa vám už tých odpadkov nakopí v taške viac a smetný kôš nikde, nič iné ako vyhodiť to niekde do jarku vám ani nezostáva.

Voda
V Indii je pitná voda vzácna. Až tu som si uvedomila aké máme šťastie, že môžeme piť dobrú vodu aj z kohútiku, teplú a studenú kedykoľvek. V Indii vodu z kohútiku nepite, ja som si ňou prvé dva týždne ani neumývala zuby. Indovia ju pokiaľ viem tiež nepijú. Na uliciach niekedy nájdete veľké zásobníky s filtrovanou vodou, pre Indov to je nezávadná voda, my sme z nej radšej nepili. Fľaškovú vodu si kúpite kdekoľvek v stánku. Treba si dať pozor aby bol uzáver nepoškodený, najlepšie ešte obalený v priesvitnom plaste. Liter vody stojí okolo 15 rupií (2013).  Čo sa týka sprchovania tak teplá voda tečie len v určitom čase. V niektorých guesthousoch sme mali s teplou vodou problém ale na druhej strane taká studená sprcha vás celkom osvieži.

Nákupy
Zjednávanie je indický národný šport. Cena, ktorú vám obchodník ponúkne ako prvú je dvoj až troj násobná ako cena, za ktorú sa tovar predáva. Ak neviete, aká je reálna hodnota tovaru tak pravidlom je, že vždy povedzte polovicu z ceny, čo vám ponúkol predajca. Potom to už je na vašej šikovnosti a ochote predajcu na akej cene sa zhodnete. Ak nejakú vec vyslovene nepotrebujete oplatí sa odísť z obchodíku s tým, že sa pôjdete poobzerať ešte po niečom inom. Väčšinou vám obchodník ponúkne svoju poslednú najnižšiu cenu a to berte :). Bieli v Indii platia tzv. „skin tax“ - daň za kožu. Biely človek nikdy nedostane takú dobrú cenu ako Ind. Takto sme raz boli nakupovať v Dillí s jendou našou indickou kamarátkou. Tá nám zjednala jedny krásne nohavice z 400 rupii na 180. Ja som za nohavice zaplatila vždy min. 250 rupii.