5.deň: Lúky pod Atsuntou - Shatili

5.deň: Lúky pod Atsuntou - Shatili

Štát:
Gruzínsko
Autor:
dominika.zv

Odporúčané ubytovanie

Začiatok dňa vyzeral daždivo ale našťastie sa seriózne rozpršalo až večer, keď sme už mali rozložené stany v Shatili. Dlhý zostup nie je práve ideálny pre unavené kolená ale aspoň posledný úsek po ceste, síce už po rovinke, sme si uľahčili stopom a to nie hocijakým. Nielenže sme mali live ukážku gruzínskych piesní ale dostali sme najesť a napiť. Tak toto je tá gruzínska pohostinnosť!

Bye bye Atsunta :(.
Bye bye Atsunta :(.
Trochu mokneme ale aj tak je tu krásne :).
Trochu mokneme ale aj tak je tu krásne :).
Človek si až v prírode uvedomí, aký je maličký.
Človek si až v prírode uvedomí, aký je maličký.
Zostup lesom - nuda a strmý svah.
Zostup lesom - nuda a strmý svah.
Tu sa cesta z Ardoti(z pravej strany) spája s cestou po ktorej sme šli my.
Tu sa cesta z Ardoti(z pravej strany) spája s cestou po ktorej sme šli my.
Na kopci je pevnosť Mutso.
Na kopci je pevnosť Mutso.
Náš stop :)
Náš stop :)
Pevnosť v Shatili.
Pevnosť v Shatili.

Dnešné ráno nás privítalo dažďom. Medzi chvíľami, keď dážď ustal sme narýchlo zbalili stany a utekali ďalej. Dnes nás čakal zostup 1000 výškových metrov. Ja som si hneď ráno preventívne nasadila ortézu na koleno, ale ani tá mi pri strmom zostupe lesom veľmi nepomáhala. Prvá časť sa ide miernym klesaním po hrebeni. Ale nie že by to bola ako hrebeňovka Nízkych Tatier. Okolo máte všade vyššie kopce a vy si kráčate po zelenej lúke v 2000 metroch. Na konci hrebeňa sú dve možnosti buď zostúpiť ľavou stranou k dedinke Ardoti  alebo zísť druhou stranou kopca. My sme plánovali zísť k Ardoti, malo to byť pekná stredoveká dedinka s typickými bridlicovými vežami a pevnosťou. Po ceste po hrebeni sme ale stretli skupinu turistov, ktorí práve vystúpali na hrebeň a mierili k Atsunte. Že vraj dolu do Ardoti je zostup skoro nemožný pretože mosty, cez ktoré sa k Ardoti prechádzalo sú zničené a rieka je príliš silná aby sa dala len tak prebrodiť.  Vraj im to vraveli vojaci pri dedinke Mutso. Nechceli sme teda pokúšať osud. Cestička na zostup pravým svahom vyzerala aj viac vychodená a tiež všade boli konské hovná (pardón za výraz:), čo značilo, že tadiaľ chodia aj miestni guidi s koňmi.

Zostup touto stranou je nekonečný. Strmé klesanie cez les som si teda vôbec neužila a boľavé koleno mi to vôbec neuľahčovalo. Našťastie potom sa už ide skoro stále po rovinke popri rieke až k Mutso, kde je na kopci obrovská stará kamenná pevnosť. Bohužiaľ, síl na to vyjsť si k pevnosti, sme nemali ale odspodu vyzerala zaujímavo. Pod pevnosťou stálo niekoľko mašrutiek, ktoré tu čakali  na ľudí, čo sa šli pozrieť k pevnosti. Všetky boli plné ale nie až tak aby sme sa niekam ešte štyria nevošli. Nakoniec sme sa dostali ku Gruzíncom z nejakej banky, ktorí tu mali teambuildingovú akciu. Síce vedeli len veľmi málo anglicky a naše dorozumievacie schopnosti s ruštinou nie sú nijak kvalitné ale celkovo sme si rozumeli. Zaspievali nám niekoľko gruzínskych pesničiek, na čo sme im my museli zaspievať nejaké naše (nuž na superstar to nebolo :). Pohostili nás ako svojich, najprv chačapuri (placka plnená syrom) a potom dali kolovať misu s kuraťom obloženým mäsovými fašírkami a k tomu pivo. V Shatili sme sa rozlúčili a my sme im na oplátku nechali fľašu domácej hrušky.

Obchod v Shatili.
Obchod v Shatili.
Shatili sme si predstavovali ako návrat do civilizácie ale nie je to o nič viac civilizovanejšie ako Omalo. Pár guest housov a jeden obchodík, kde nájdete najzákladnejšie potraviny (chleba, nejaké konzervy, sladkosti, pivo a limonády).  Horšie ale bolo to, že odtiaľto je dosť ťažko sa dostať. Mašrutka jazdí v utorok a štvrtok (ani tým si miestni neboli istí) a ešte tu bola možnosť stopovať. My sme sa potrebovali dostať, čo najrýchlejšie do Kazbegi lebo na nasledujúcich 5 dní hlásili ideálne počasie na výstup na Kazbeg. Nakoniec sme si vybavili na druhý deň miestneho vodiča s minidodávkou, ktorý nás zviezol do Tbilisi za 200 lari za celé auto. Zmestili sme sa do nej 11, keďže  sme neboli v Shatili jediní, kto tu stvrdli. Zviezla sa s nami ešte partia Čechov a Slovákov, ktorí prišli po nás večer a traja Rusi, čo tu už celý deň zháňali odvoz.  Kebyže nemáme tak naponáhlo tak stopom by sme sa tiež nejako do Tbilisi dostali ale tentoraz sme dali prednosť istote mašrutky-dodávky. Aj keď to bola drahšia varianta. Cesta do Tbilisi bola príšerná. 100 km sa ide po hroznej ceste, síce nie tak rozbitej ako je Tušeti highway do Omala ale každá nabratá jamka alebo kamienok bol v tejto dodávke cítiť sto ráz viac ako v pohodlnom jeepe. Cesta do Tbilisi nám trvala 5,5 hodiny ale v Tbilisi sme mali šťastie na poslednú mašrutku do Kazbegi a tak ešte ten večer (o desiatej) sme boli pod druhým najvyšším kopcom Gruzínska.