Výstup na Bobotov Kuk

Ohodnotenie:

Bobotov Kuk je najvyšší vrch národného parku Durmitor a s výškou 2523 m.n.n je druhý najvyšší vrch Čiernej Hory. Pri výstupe naň musíte v sebe nazbierať dosť fyzickej sily ale aj odvahy lebo posledné pasáže pod vrcholom sú trochu viac lezecké a trochu menej bezpečné :). Odmenou vám ale bude nádherný výhľad na celý Durmitor a ak sa práve na vrchole nestretnete so skupinkou turistov tak si ten výhľad môžete aj v kľude vychutnať.

Trasa: Sedlo - sedlo pod Uvita greda - rázcestie bez mena - pleso Zeleni Vir - sedlo pod Lučni vrh – Bobotov kuk a naspäť
Vzdialenosť: 12 km
Minimálna výška: 1860 m n. m.
Maximálna výška: 2523 m n. m.
Celkové stúpanie: 1755 m
Celkové klesanie: 1736 m

Výstup sme začali zo Sedla, kde sme na parkovisku nechali auto a tak sme sa sem museli aj po auto vrátiť. Ak by ste chceli prejsť náročnejšiu túru (nie že by táto nebola dosť náročná :) tak sa zo Sedla cez Bobotov kuk možete dostať do Žabljaku. Potom si ale musíte zháňať dopravu do Sedla a to buď taxíkom alebo miestnymi spojmi.

Na parkovisku v Sedle nás nezabudol zastaviť vyberač poplatku. Za vstup do národného parku sa platí 3 Eur na osobu. Vyhnúť sa mu na širokej pláni veľmi nedalo :). Začíname stúpať cestičkou značenou juhoslovanským značením – biela bodka v červenom kruhu. Mapu máme len aby sa nepovedalo a tak dúfame, že predsa najvyšší vrch Čiernej hory nemožeme minúť. Turistov tu napriek nádhernému počasiu nie je veľa a tak si možme vychutnávať nádhernú prírodu v tichosti. Zo Sedla sme si vystúpali do sedla pod kopcom Uvita grada. Odtiaľto sa nám otvoril nádherný výhľad na dolinu, ktorú som tam teda vobec nečakala. Cestička tu viedla skoro po rovine a okolo nad vami sa týčili vačšinou dvojtisícové vápencové vrchy Durmitoru. Prvý „rázcestník" sa objavil na konci doliny. Kameň, na ktorom bola zakreslená šípka so smerom na Bobotov Kuk. Pokračujeme teda smerom vľavo. Cesta začína mierne klesať a o chvíľu znovu stúpa do sedla. Odtiaľto už zazrieme náš cieľ Kuk. Nevyzerá ani tak ďaleko ako skôr vysoko a strmo. Predstava osamelej turistiky sa nám rozplýva pri pohľade na lúku pod sedlom, kde oddychovala skupina turistov. Keď sme prišli bližšie zistili sme že je to tá istá skupina bežkýň, ktorú sme stretli predchádzajúci deň, keď sme sa vracali z cyklotrasy okolo Durmitoru.

Nuž oddychovať sme dlho neplánovali, hlavne sme ich chceli predbehnúť aby sme sa tu necítli ako na promenáde. Značka nás najprv odviedla k plesu Zeleni vir. Pri nedostatku vody by určite toto pleso potešilo každého vysmädnutého, my sme ale zatiaľ zásob mali dosť a tak sme pomaly začali stúpať k úbočiu hory. Odtiaľto vedie značka cez kamennú suť. My sme si ju ale nevšimli a pokračovali sme stálo rovno, čo sa nám už zdalo aj trochu divné. Ako sme ale zazreli našu skupinku bežkín ako sa už štverá po kamennej suti hore do svahu, rýchlo sme sa vrátili. Bežkyne sme mali pred sebou ale celkom ľahko sme ich popredbiehali a strmou skalnatou cestičkou sme vyšli do sedla pod Lučnim vrchom. Tu sa nám otvoril nádherný výhľad na opačnú stranu doliny smerom na Žabljak. Ani nie pár desiatok metrov od nás sa ako jazyk ťahal zostatok malého ľadovca a hneď pri ňom kvitli kvietky. Zima tu teda vôbec nebola, slnko na nás pieklo a kedže sme si zabudli so sebou opaľovací krém pomaly nás začalo chytať do červena. Obed sme si dali v tieni pod skalou a vyrazili sme keď už posledná bežkiňa-nebežkina došla do sedla. Vrchol kopca bol odtiaľto vzdialený vzdušnou čiarou ani nie 100 metrov. Turistická cesta vedie ale traverzom popod vrchol, na ktorý sa  stúpa skalnou stenou zo západnej strany. Priznávam, že na niektorých miestach  mi nebolo všetko jedno, ale keď som videla ako si to bežkine v pohodičke dávaju v teniskách a k tomu sme po ceste stretli ešte uja s kufríkom ( áno nerobím si vobec srnadu, mal so sebou kufrík na kolieskach – viď foto), tak som si povedala, že ja v plnej turistickej výbave to predsa musím dať! Vrchol bol dosť preplnený, 20 bežkín zaberie trochu miesta a tak sme sa dlho nezdržiavali a začali zostupovať dolu. Cesta dolu je vždy horšia ako tá nahor, moje kolená mi to teda dávali dostatočne najavo. Najhoršie bolo klesanie strmým svahom k plesu Zeleni Vir. Ak by ste chceli pokračovať ďalej na druhú stranu smerom do Žabljaku museli by ste tiež zdolať strmé klesanie, ktoré nevyzeralo o nič lepšie ako to naše. Teda vyzeralo to ešte horšie, keďže najstrmší úsek bol po kamennej suti, kde sa človek može ľahko pošmyknúť.
K plesu Zeleni Vir sme tentroaz už neodbočovali a rovno sme si to strihli krížom cez dolinu pomedzi skaly a ovce, ktoré tú pásol miestny bača. Neviem, či to bola ideálne skratka ale na turistickú značku sme sa dostali bez problémov. Ďalej sme už pokračovali pekne po cestičke a po 6 hodínách turistiky sme  boli naspäť pri aute.