Výstup na Snežku

Štát:
Česko
Typ ubytovania:
Penzión
Autor:
dominika.zv
Ohodnotenie:

Ako sme vyšli na najvyšší vrch Českej republiky.

 

Trasa: Slezské sedlo - U Bíleho Labe - Luční Bouda - Snežka - Rownia pod Sniežkov - Slonecznik - Malý Šišák - Špindlerova Bouda
Vzdialenosť: okolo 20 km
Minimálna výška: 996 m n. m.
Maximálna výška: 1603 m n. m.

V Čechách študujem už 5.rok ale české horstvo mám pochodené bohužiaľ len veľmi málo. A tak keď sa naskytla príležitosť vyjsť hneď na najvyššiu horu tak som neváhala. Voči českým kopcom, musím priznať, že mám trochu predsudky, predsa už len naše Nízke Tatry sú oproti českým pohoriam vysoké:). A tak pri rozhodovaní, či vziať trekové boty alebo stačia botasky, som bola chvíľu nalomená na tie pohodlnejšie tenisky. Nakoniec ale zvíťazili trekové topánky, veď auto odnesie a predsa už bol koniec októbra a mrazík úradoval aj v týchto nižších polohách :).

Ubytovali sme sa rovno nad Špindlerovým mlynom v penzióne mojej spolužiačky Erlebachova a Jozefova bouda (určite odporúčam). Už tam sme boli v 1150 mnm, čo by znamenalo odtiaľto len 500 výškových metrov na Snežku. Taká pohodová prechádzka alebo aj nie? Z boudy máte dve možnosti ako sa dostať na Snežku: buď hrebeňovkou po červenej a naspäť tou istou trasou (to je najrýchlejšia možnosť) alebo to vziať okruhom po žltej a modrej značke a vrátiť sa naspäť hrebeňom po červenej.

My sme zvolili tú druhú možnosť. Taká 20 kilometrová prechádzka po týchto českých pahorkatinách, nečakali sme žiadne komplikácie. A tak ráno sme si dali trochu načas, raňajky boli skvelé, slnko svietilo, ešte kávička, koláčik a s plnými bruchami sme teda konečne vyrazili. Že máme ísť po žltej, nemáme sa, kde stratiť. Mapu sme so sebou nebrali, prinajhoršom máme mobily všakže :). A tak si kráčame, užívame jesenné slnko a čerstvý vzduch, najprv máme klesať až k modrej značke, ktorá začína pri Boude u Bíleho Labe. Ale modrá značka stále nikde, zato sa tu objavila zelená. Tú sme si z mapy nepamätali. Že by sme zle odbočili? Ale nebolo predsa kde. Stúpame teda chvíľu po zelenej a tam stretneme nemeckú rodinku, tí nám vravia, že značka už vyššie nejde, že končí a ukazujú mapu. Majú pravdu ale stále nechápeme, ako sa teda máme dostať k tej modrej, žltá značka tu už tiež nie je. Otáčame sa teda a klesáme ďalej po tejto zvláštnej zelenej, ktorá na mape bola zaznačená len prerušovane. Stále sa nám to ale nezdá, že by sme mali klesať až tak nízko. Mapu nemáme a môj mobil sa ako inak vybil a kamarátov tiež odmietal spolupracovať, v lese veľmi internet nechytíte. Nuž neostávalo nám nič iné len pokračovať ďalej. Motali sme sa hore dole po tejto zelenej ceste hodinu a nakoniec sme narazili znovu na žltú značku, z ktorej sme teda museli niekde nepozorne odbočiť. Nakoiec sme zistili, že zelená značka je pripravovaný náučný chodník. Nuž nevadí hlavne, že sme už na správnej stope.

Od Boudy u Bíleho Labe začíname stúpať po modrej k Lúční boude, čo je asi hodinu cesty. Hladom alebo smädom sa tu umrieť teda nedá, ani keby ste veľmi chceli :D. Lúční bouda je najstaršia a najvyššie položená chata v Čechách, je najozaj obrovská, za ňou sa v diaľke týči Snežka. Vôbec by som taký kamenný kopec uprostred lúčnych plání nečakala, taktiež ako takú veľkú chatu. Zaujímavá panoráma, ktorú si vychutnávame spolu so slnečnými lúčmi a vidinou teplej polievky. Lúční bouda možno nevyzerá nijako atraktívne, je to obrovský kolos socialistického rázu ale s vlastnou pekárňou, živými pstruhmi, ktoré si tu môžete chytiť a kuchár vám ho hneď aj pripraví. A neboli by sme v Čechách, kebyže tu ešte k tomu nevarili vlastné pivo a dokonca si tu môžete dať aj pivný kúpeľ.

Reštaurácia sa rozkladá skoro po celom prízemí ale je tu plno a len tak tak nájdeme 2 voľné miesta. Objednávame si slepačiu polievku a domáce čučoriedkové buchty. Jedlo vyzerá skvelo, pivo sme ale oželeli (predchádzajúci večer stačilo:). Z Lúční boudy to je na Snežku max. hodinku po širokom chodníku, ľudí tu bolo ako na Václaváku. Posledný úsek je najstrmší, môžete si vybrať z dvoch ciest, buď schodmi až na vrchol (áno na vrchol vedú schody) alebo ako páni po vydláždenej ceste. Na vrchole neskutočne fučalo ale dá sa tu ukryť v reštaurácii v stanici lanovky, ktorá vás vynesie z Peci pod Snežkou. My sme sa tu dlho nezdržiavali, rýchlo pofotili a vyrazili naspäť. Času sme už nemali nazvyš, predsa už bolo pokročilejšie poobedie a nechceli sme prísť k autu za tmy. Nahodili sme teda rezkejšiu chôdzu. Červený chodník je zo začiatku tiež vydláždený, bezbariérový :). Potom postupne prejde do klasického turistického chodníka pomedzi kosodrevinu. Je to pekná prechádzka ale dlhá, výborné na prečistenie hlavy. Okolie je krásne ale stále podobné scenérie. Minimálne myšlienky, maximálne sústredenie sa na skoky z kameňa na kameň (zábavná to hra:). Inak toto dvojhodinové klesanie nie je vôbec prudké, jedine posledná časť k Špindlerovej boude. Tu sme si ešte užili nádherný západ slnka a v šere sme sa dostali unavený k autu.

Takže najvyšší vrch ČR mám odškrtnutý, tých 20 km som v nohách cítila aj na druhý deň takže žiadna light prechádzka to nebola :).