3.deň Checho - niekde pred Atsuntou

Štát:
Gruzínsko
Autor:
dominika.zv

Odporúčané ubytovanie

Dnes bolo na pláne prejsť až pod sedlo Atsunta, ale ako to väčšinou na cestách býva, plány sa menia a tak sme skončili niekde pred lúkami pod Atsuntou na nie príliš ideálnom pľaci na stanovanie. Cez Parsmu a vojenskú stanicu v Girevi sme už zišli z prašnej cesty a vrhli sa do "divočiny" do spleti mätúcich kravských chodníčkov, brodeniu horských potokov a obdivovaniu nádherných kaukazských hôr.

Z Checho sme vychádzali okolo pol deviatej. Ráno ešte do údalia nesvietilo slnko tak sa nám išlo v príjemnom chládku dobre. Opäť sme šli po prašnej ceste, obchádzali stáda kráv až prišli k ďalšej dedinke Parsma. Je tu asi zo päť domov a jedna strážna veža ale inak nič. Všetko bolo zatvorené a ani vodu sme tu nikde nenašli. Chvíľu sme si posedeli na verande jedného domu a pokračovali ďalej k poslednej dedinke Girevi. Kúsok za Parsmou prechádza cesta na druhú stranu rieky. Nie je tu ale nikde most a brodiť by to bolo zbytočné. Cestička pre peších pokračuje aj po našej strane, po skalách. V Girevi nájdete niekeoľko geusthousov označených ako hotely a vojenskú stanicu. Vojaci tu strážia hranicu s Čečenskom, ktorá je až moc blízko, len 12 km cez kopec. Tu sa musíte registrovať Ukázať pasy a vojaci vám vydajú povolenie, s ktorým môžete bezpečne pokračovať ďalej. Vojenská stanica je na spodnom konci Girevi skoro už pri rieke. Girevi je v podstate posledná osada, kde sa dá kúpiť niečo na jedenie. My sme si kúpili chleba a kráľovsky sa najedli v jednom „hoteli“, kde nám pani napiekla čerstvé chačapuri (placka plnená syrom). Okrem toho sme k tomu dostali kopec zeleniny a melón. Keď sme mali prázdny tanier, doniesla ďalší plný. Najedli sme sa dopopuku a to nás ešte čakala polovica cesty pred nami.

Dnes sme mali naplánované prísť až k lúkam pod Atsuntou. Z Girevi sa vystúpa nad rieku a traverzom sa prejde do pravého údolia. Cestička sa vlní takže nie je to žiadna prechádzka hlavne nie s ťažkými batohmi. V jednej časti sme mali trochu problém, ktorou cestičkou sa vybrať, pretože je ich tu od kráv vychodených neúrekom. Stratiť sa veľmi nie je kde, jedine môžete natrafiť na podmočenú trávu. Opäť sme pár krát brodili potôčik a obchádzali stádo kráv. Nakoniec sme prišli ku krásnym lúkam, kde by sa dalo veľmi kvalitne postaviť stan. Rozcestník tu ukazoval ešte 18 km na Atsuntu. Ja by som najradšej stan rozložila už tu, keďže moje koleno začalo trochu pobolievať. Ale zvyšok už bol rozbehnutí a tak so zaťatými zubami som aj ja musela ďalej. Stále sme si vraveli však za tým kopcom už budú tie lúky a stále nič. Stále sa stúpalo a klesalo k rieke. Pri ďaľšom klesaní sa cesta strácala v rieke. Jediná možnosť bola prebrodiť popri skalnej stene a dúfať, že tam rieka nebude hlboká ani prudká. Asi 10 metrov v ľadovo studenej vode bol nakoniec príjemným osviežením v horúcom dni. Pomaly ako slnko klesalo, aj celé údolie sa schovalo do tieňa. Ďaľších skoro 18 km už bolo v nohách dosť cítiť. Začali sme sa obzerať po vhodnom mieste na stan ale rovinka v nedohľadne. Nakoniec sme sa zložili na relatívne rovnej ale veľmi úzkej ploche nad potokom, čo tiekol z priľahlej hory. Voda bola blízko a že sme trochu dolu kopcom a z jednej strany máme strmý zráz náz už tak netrápilo. Navarili sme si Dobrý hostinec a zaspali ako zabití.